Po dlhšom čase som sa zase raz vybrala za kultúrou do slovenského divadla. Tentokrát padla voľba na bratislavskú Novú scénu a pôvodný slovenský muzikál s pomerne prevarenou a otrepanou témou- krvavá grófka, teda Báthoryčka . Zaujímalo ma predovšetkým, ako sa s námetom, ktorý na nás skáče z každej strany, popasovali tvorcovia diela.
Čo ma zarazilo hneď v úvodných minútach? Napriek dynamickým melódiám bol začiatok pomalý, lenivý a zbytočne dlhý. Ocenila som však retrospektívne poňatie, čiže príbeh začínal koncom a spolu s predstaviteľ mi sme sa vracali do minulosti, kedy sa mladá Alžbeta vydávala. V niektorých momentoch bol rušivým elementom hudba, ktorá znela moderne a nehodila sa do prostredia šestnásteho storočia. Celkovo však hudbu hodnotím kladne- kde bolo treba dynamiku, bola dynamická, v pomalých áriách bola jemná a výrazná, človeku utkvela v pamäti, čo sa pri mnohých predstaveniach na prvé zhliadnutie nestáva. Trochu negatívnejšie na mňa pôsobili texty piesní, ktoré postrádali originalitu a obsahovali príliš veľa klišé a genitívnych metafor- samé tŕne túžby, rieky života, plamene lží, tiene lásky, či krajiny kvetín… Nie som veľkým fanúšikom podobných kvetnatých vyjadrení, ktoré sú často pridávané iba preto, lebo sa rýmujú
Na čom však nenájdem jediné mínus či negatívum, bola company. Originálne dynamické choreografie, fantastickí tanečníci, neuveriteľné figúry temnej tanečnej trojice, ktorá si z fyzikálnych zákonov a zemskej príťažlivosti nič nerobila… Myšlienky vyjadrené tancom pôsobia oveľa lepšie, ako nasilu vymýšľané sentimentálne texty. Ocenila som aj tanečný prídavok.
Hoci bolo počuť i cítiť, že hlavná predstaviteľka Alžbety Báthoryovej, Katarína Hasprová, už v poslednej piesni siahala na dno svojich síl, nemožno sa tomu čudovať. Počas celých dvoch hodín predvádzala famózny výkon, či už v spievanom alebo hovorenom slove. Čo však tvorcovia nedomysleli, bola jej prvá pieseň. Diváci na ňu čakali skoro do polovice prvého dejstva, i keď veľakrát vyzeralo, že už-už to bude. Nakoniec sme sa dočkali, no hlavnej postave mohli dať priestor aj trochu skôr.
Čo sa týkalo celkového poňatia príbehu, autori zobrazili legendárnu grófku ako nešťastnú a opustenú ženu, ktorú ku krvavým zločinom dohnali okolnosti. Ku koncu som mala dokonca pocit, že jej sudcovia sú nespravodliví a dávajú jej poznať veľkú krivdu. Divák takmer súhlasil s Báthoryčkinými slovami vo finálnej piesni, že nič neľutuje, lebo vďaka tomu všetkému prežila vo svojom živote aspoň kúsok šťastia.
Počas predstavenia som sa zamyslela predovšetkým nad tým, akou legendou sa stal príbeh, ktorý nie je podložený jediným priamym dôkazom. Ako všetci veríme tomu, že to bola pravda, hoci pravdepodobne išlo iba o spiknutie, ktorým cieľom bolo získať majetky opustenej a nikým nechránenej ženy. Možno ale to je na tom všetkom také kúzelné, že skutočná pravda ostáva zakrytá tajomstvom.